Slovíčkarenie z dlhej chvile

Vlečie sa, plazí, ako ranný opar v zubatom slnku jesene. Chvíľa. (Keď čakám na tvoj obraz v kalužiach…) V zápätí mizne s dupotom divých koní v mojom srdci. Chvíľa. (Keď ťa zazriem a dážď ťa rozbije na kúsky…) Večná, vo svojom vlastnom kroku. Ako čas. Chvíľa. (Kým zodvihneš pohľad od zeme…) Chvíľa, keď konečne ti vidím do očí… A spolu […]

Poď. Budeme si písať. V hádankach. Pošleš mi pismeno. Skúsim nájsť emotikon. Napíšeš k nemu slovo. Spolu dopíšeme vetu. Poď. Budeme si čítať. V odpovediach. Príbehy v príbehu. (Čo na tom, že „Ľúbim“ tam bude mnohokrát.) Večer sa vrátime o tisíc životov späť. Na začiatok. A znova sa rozprávať ako (staro)noví ľudia. Písmená budú mať hlasy, z […]

… Zahryzol do jej hrdla. Od rozkoše, zlosti aj trocha nenávisti. Otvorila dvere od miest, odkiaľ niet úniku. Zúrivo a šťastne vyryla meno nechtami do kože na jeho chrbát. „Darebák.“ A odovzdala kľúče od seba. Udýchaný jej pozrel do očí. „Potvora.“ Len zarosené okná a prázdne parkovisko bolo svedkom zrodu ICH lásky. Po najbližšiu križovatku. […]

Oni. Sedela pri ňom pokojne a ticho. Práve sa večer ponáhľal do noci, nebo so slnkom si to rozdávali v boji a zore boli plné ich krvi. Milovala západy slnka, rovnako ako milovala rosu z rána, šuchotanie jesenných listov či vŕzganie snehu pod nohami. No západy mali vyhradené miesto. Hľadela na obzor akoby to bolo prvy krát. „Definuj mi lásku. Ako ju mám chápať? “ […]

Ďalšie ráno. Aj dnes, tak ako zvyčajne začnem deň kávou v kaviarni na rohu ulice. Zo zvyku kývnem na pozdrav spolku prázdnych duší. Neznáme mená, životy, nepritomné pohľady. Dymom z cigarety kreslim kruhy. Vieš. Ako tie v obilí. Tajomné. V nich odkaz, čo nemôžeš chápať. „Stretnem. Raz ťa stretnem. Tak naozaj. Možno v stredu alebo budúcu jeseň. Tá dnešná ešte […]

Prišla. Objal som ju. Zaryla mi tvár na rameno a obnažila nahotu svojej duše. V tom dotyku uvidel som viac než môže dať pohľad očí. Objala ma a ja som dýchal, bože, ako len zhlboka som dýchal vôňu jej vlasov. Pritískal si ju na telo. Voňala celá. Jeseňou, možno babím letom. Zrazu vedel som o nej všetko. Kým bola, aj kým nebola. A bol som úprimný ako nikdy. K nej, k […]

Uvidel som ťa. Stála si uprostred. Obklopená slintajúcimi mužmi. Usmiata a tak panovačne nad nimi. Ako jabloň v kvete. S hlavou v oblakoch. So sebavedomím a ilúziami. Nedotknuteľná. Žiadalo sa pridať k davu. Oprel som sa o tvoju kôru a fúkol do listov. Rástol som s tvojou jarou do horúceho leta. Začiatku jesene. Zarodila si nádherné sladké plody. A prišla zima. Uprostred […]

Zahryzol by som sa do teba. Ako do koláča plného sladkého krému. Tiekla by si po perách s jemnou príchuťou vanilky. Ako dieťa. Ukradol by som ozdobu z torty. Preto, lebo sa to nesmie. V úteku, s úsmevom pred rozhrešením, behom, potkynajúc sa o poľnú trávu. Schoval ťa do skrýše, čo patrí len chlapcom. Vychutnával si posledné zvyšky z rúk. Zahryzol by som sa do teba. […]

Je nedeľa. Na stole kvety a bonboniéra. Voňavá ranná káva. Ticho, mlčanlivo, vyhadzuješ lásku von oknom. Je nedeľa. Další z prázdnych dní. Možno pôjdem von, možno len pod okno pozbierať, čo pozbierať sa dá. Je nedeľa. Dívam sa na teba. Hľadám to dievča. Chcem ti dať vlasy z čela. Vstanem a ? Odchadzam. Je predsa nedeľa. Svätý deň tvojho ticha. Je nedeľa. A my ? […]

Byť vodou tvojich brehov, vylejem sa. Pre blízkosť dotyku. Až tam kde končia tvoje stopy v piesku. Nenápadne, potichu. Byť vodou tvojich brehov, zakážem vetru čeriť hladinu. Pre blízkosť dotyku, keď vnáraš do mňa dlane. Kreslíš kruhy v svojom odraze, obraze seba. Byť vodou tvojich brehov, búrlivo speneným objatím beriem si vôňu z teba, a potom v nočnú hodinu v mesačnom […]