Silnejšie než dunenie hromov než hučanie dravých riek než výkriky vlastných výčitiek Znie hrobové ticho nevyslovených slov

Poď. Budeme si písať. V hádankach. Pošleš mi pismeno. Skúsim nájsť emotikon. Napíšeš k nemu slovo. Spolu dopíšeme vetu. Poď. Budeme si čítať. V odpovediach. Príbehy v príbehu. (Čo na tom, že „Ľúbim“ tam bude mnohokrát.) Večer sa vrátime o tisíc životov späť. Na začiatok. A znova sa rozprávať ako (staro)noví ľudia. Písmená budú mať hlasy, z […]

… Zahryzol do jej hrdla. Od rozkoše, zlosti aj trocha nenávisti. Otvorila dvere od miest, odkiaľ niet úniku. Zúrivo a šťastne vyryla meno nechtami do kože na jeho chrbát. „Darebák.“ A odovzdala kľúče od seba. Udýchaný jej pozrel do očí. „Potvora.“ Len zarosené okná a prázdne parkovisko bolo svedkom zrodu ICH lásky. Po najbližšiu križovatku. […]

Oni. Sedela pri ňom pokojne a ticho. Práve sa večer ponáhľal do noci, nebo so slnkom si to rozdávali v boji a zore boli plné ich krvi. Milovala západy slnka, rovnako ako milovala rosu z rána, šuchotanie jesenných listov či vŕzganie snehu pod nohami. No západy mali vyhradené miesto. Hľadela na obzor akoby to bolo prvy krát. „Definuj mi lásku. Ako ju mám chápať? “ […]

…venované človeku bez domova. Tulák /príbehy okien/ Večer. Azda už aj noc. Do tmy chodnikov svetlá okien. Nie len jedno, je ich moc. Za nimi radosť či zloba. Všetko to, čo priniesla doba. Vášeň či nesplnený sen? Dumá, za stromom skrytý ako tieň. Možno realita dní, možno hrôza priam až des. Dumá. On. Člověk ulice a jeho pes. Možno detský úsmev v pokojnom […]