Slovíčkarenie z dlhej chvile

…venované človeku bez domova.

Tulák /príbehy okien/

Večer.
Azda už aj noc.
Do tmy chodnikov svetlá okien.
Nie len jedno, je ich moc.
Za nimi radosť či zloba.
Všetko to, čo priniesla doba.
Vášeň či nesplnený sen?
Dumá, za stromom skrytý ako tieň.
Možno realita dní,
možno hrôza priam až des.
Dumá. On.
Člověk ulice a jeho pes.
Možno detský úsmev v pokojnom spánku.
Nevie.
Cíti len chlad nočného vánku.
Čaká kým aj posledné zhasne.
V jeho očiach lesk sa zažne.
Odrazu sa úsmev zjaví
na zatrpknutej tvári.
Ostane žiara hviezd,
možno sivosť mrakov.
Utíchne život
aj spev vtákov.
Vzdialený od všetkých
znova je človekom,
V mysli,
celkom vážne,
nájde si chvíľu,
čas na básne.
Pozliepané vety samé idú von.
Kedy?
Keď ustane ľudský zhon.

Stál tam opretý a už od pohľadu bolo jasné, že oddychuje. Oblečený len tak, ako sa dalo. Ruky zvierali zábradlie. Vráskavé veľké ruky. „Fajčite? Ak nie Prepáčte, no ak áno, môžem vás poprosiť o jednu?“ Ozvalo sa, keď som prechádzal okolo neho. Najprv ma napadlo, že čo otravuje. Ale aj tak som zastavil , pozrel na neho. Bol starý. Slušný a triezvy. „Viete, kým sa došuchcem na charitu prejdu aj dve hodiny. Ak chcem jesť nemôžem si kúpiť “ povedal s nefalšovaným smútkom v hlase. Vybral som krabičku v ktorej bolo päť cigariet. Jednu som vybral a dal som mu zbytok. Zapálili sme si. Za tu chvíľu, keď z pôžitkom vydychoval dym stihol povedať o sebe veľa. Len som počúval. Pribeh človeka a pribeh ulice. Opýtal som sa či si ho môžem odfotiť. Nechcel. Vraj načo. Jemu stačí tato chvíľa. „Tak som si odfotil aspoň miesto, kde pozeral na mesiac. „Dakujem Vám. Aj za čas, ktorý ste mi daroval.“ Dofajčil a z ťažkým krokom sa pobral svojou cestou. Život je občas ťažký. Pre niekoho viac, iného menej. A predsa, v jeho očiach bola nepoddajnosť a odhodlanie. Neviem prečo, no mám tento zážitok v sebe. Dodnes rozmýšľam kto koho vlastne obdaroval.
Ten krátky čas som sa cítil lepším.
Čas meraný dymom cigarety.