Slovíčkarenie z dlhej chvile

Niekedy
sa mi nedá zaspať.
Práve vtedy zvyknem zablúdiť.
Na cestách stratených myšlienok,
hoc každá z nich má jeden smer.
Do viet zaklínam živé slová
a ešte živšie sny.
Spriadam.
Pavučinu pocitov.

Sú tri ráno.
Nespím.
Zatváram oči.
(
Aby som videl.
Že si.
Vedľa mňa.
Že vidím tvoj úsmev.
Počujem tvoj hlas.
Že neodpovedám.
Aby si sa opäť spýtala.
Že cítim.
Ako sa ľahúčko dviha tvoja hruď.
S každým nádychom.
Nás.
)

Sú tri ráno.
Hviezdy blednú.
Predstavujem si, že to závisťou.
(
Že sme tak blízko.
Že naše duše spája jeden most.
Že čas už nehrá hlavnú rolu.
)

Niekedy.
Keď mlčím, rozpoviem ti.
Najviac zo seba.
(
Ty počúvaš.
Vieš.
Poznáš.
…
Mlciš.
Vtedy,sa rozprávajú naše srdcia.
)

Niekedy.
Sa mi nedá zaspať.
Sú tri ráno.
(
A ja ťa objimam, ako vtedy.
Prvý krát.
Bez ostychu.
Bez dotyku.
)

Je ráno.
A sám musím vstať.
S úsmevom blázna sa budem tešiť
na ďalšiu z prebdenych nocí.
(
Bez teba.
)

Áno…
Niektoré diaľky
sú bližšie než reálna blízkosť.

A práve vtedy
sa mi nedá zaspať.
Sú tri ráno.