Oni.
Sedela pri ňom pokojne a ticho.
Práve sa večer ponáhľal do noci,
nebo so slnkom si to rozdávali v boji a zore boli plné ich krvi.
Milovala západy slnka, rovnako ako milovala rosu z rána, šuchotanie jesenných listov či vŕzganie snehu pod nohami. No západy mali vyhradené miesto. Hľadela na obzor akoby to bolo prvy krát.
„Definuj mi lásku. Ako ju mám chápať? “ povedala nečakane
Pozrel sa na ňu s údivom.
„Vieš, myslím, že by som ju prirovnala k rieke. Niekde má svoj malý prameň. Čistý a svieži. Tečie a rastie. Vie byť búrlivá ako pereje a tiež rovnako pokojná. Žije si vlastným zivotom, kým ju nik nespúta. Je jemná aj silná. Krotká aj dravá.“
Usmiala sa. Len taký nepatrný úškrn.
„Voda však býva zradná“.
Otočila sa a pozrela mu do očí.
„Aasi aannoo“. Nezmyselne zakoktal. Vyschlo mu v hrdle a citil sa ako hlupák. Bola ako antická bohyňa. Tak dievčensky krehká, jemná no jej ženskosť sa vlievala do jeho tela ako morský príboj. Vlna za vlnou mohutne a burácavo
narážala na skalné bralá, kde ukrýval srdce.
„Láska sa nedá chápať. Dá sa len cítiť “ pomyslel si. Vedel, že pre najbližšie dni je stratený. Padli jeho hradby.
Zobral ju za ruku, neschopný čohokoľvek a riekol: „Mali by sme ísť „. S každou novou žiariacou hviezdou hasli plamienky nádeje v jej pohľade. „Zradná. Oj zradná“ mrmlal si pod nosom.
Obaja poznali jej trpkosť. Obaja mali svoje múry. Miesta kam nedovolili vojsť nikomu už celé roky. Kráčal vedľa nej až k domu. Až tam si uvedomil, že ju stále drží za ruku. Citil sa trápne, no niekde v najhlbšich zákutiach jeho duše blikalo šťastie slabým, sotva badateľným svetlom. Odhodlal sa.
Pobozkal ju na líce. Na chvíľu sa im stretli pery a zdalo sa to celú večnosť. „Prídem zajtra“ povedal hľadajúc v jej tvári odpoveď.
On.
Keď sa za ňou zatvorili dvere pobral sa ešte na miesto kde prednedávnom sedeli.
„Láska je iracionána štetka, nedá sa chapať. Dá sa len citiť “ zafrflal a pobral sa domov.
Zaspával s jej tvárou pred očami. Na malú chvíľu sa cítil šťastný.
Vedel, že odpovede na otázky, čo mu blúdili hlavou sa už nedozvie.
…
Ona.
Len čo zavrela dvere zhodila zo seba pár vecí a zvalila sa na posteľ. Nepritomne sa zadívala na obraz na stene. Z hrdla sa vydral vzdych. „To bola hlúpa otázka. Čo ak sa zľakol „. Znova raz sa myšlienky zbláznili.
Vybavil sa jej ten okamih. Cítila sa prijemne a zároveň bola zmätená.
Sebou. NÍM.
Niekde vo vnútri pálil žeravý uhlík.
Tak veľmi túžila po šťastí, no strach, obava ju ťažili ako sivé mraky oblohu počas dažďa. Do očí sa jej tislii slzy. „Nie, nebudem plakať “ povedala sama pre seba.Neznášala ten prival emócií. Ešte stále cítila na perách jeho dych. Podvedome sa chytila za líce. Presne tam kam vypálil znak svojej existencie. Hľadala racionálne argumety a dôvody prečo nepodľahnúť smútku.
Zaspávala s nepokojom. „Láska sa predsa nedá chápať.“ bežalo jej hlavou, dookola, vytrvalo ako mlynské koleso. Príde a nepýta si povolenie.
Vedela, že zajtrajšok nepríde.
Je predsa koniec sezóny.
…