Slovíčkarenie z dlhej chvile

Ďalšie ráno.
Aj dnes, tak ako zvyčajne
začnem deň kávou
v kaviarni na rohu ulice.
Zo zvyku kývnem na pozdrav
spolku prázdnych duší.
Neznáme mená, životy,
nepritomné pohľady.
Dymom z cigarety kreslim kruhy.
Vieš. Ako tie v obilí.
Tajomné.
V nich odkaz, čo nemôžeš chápať.
„Stretnem. Raz ťa stretnem.
Tak naozaj.
Možno v stredu
alebo budúcu jeseň.
Tá dnešná ešte len začína.
Rozkopaným lístim ti pošlem správu. Viem, dá sa to aj sms-kou.
No tá nemá vôňu ani farby.
Prejdem mestom a z davu vietor priveje tvoj parfém.
Vtedy skameniem.
Prejdeš okolo a pochopím,
čo znamená dívať sa na hviezdy
počas noci.
A motýle budú hrať.
A svet zrazu bude krajší.
A zabudnem na slová a bolesti.
A na práve miznúcu čiernu dieru krásnej predstavy.“
No dovtedy ?
Dopíjam a platím.