Prišla.
Objal som ju.
Zaryla mi tvár na rameno
a obnažila nahotu svojej duše.
V tom dotyku uvidel som viac
než môže dať pohľad očí.
Objala ma a ja som dýchal,
bože, ako len zhlboka som dýchal
vôňu jej vlasov.
Pritískal si ju na telo.
Voňala celá.
Jeseňou, možno babím letom.
Zrazu vedel som o nej všetko.
Kým bola, aj kým nebola.
A bol som úprimný ako nikdy.
K nej, k sebe.
Dokonalá katarzia.
Veľký tichý tresk.
Pozemská odysea.
Čitali sme sa v tej chvíli,
navzájom ako z veľkej knihy.
Hltavo kradli nevypovedané slová
poslednej kapitoly.
Objal som ju a odišla.
Ja som ostal.
Ten istý,
len úplne iný.