Slovíčkarenie z dlhej chvile

Niekedy sa mi nedá zaspať. Práve vtedy zvyknem zablúdiť. Na cestách stratených myšlienok, hoc každá z nich má jeden smer. Do viet zaklínam živé slová a ešte živšie sny. Spriadam. Pavučinu pocitov. Sú tri ráno. Nespím. Zatváram oči. ( Aby som videl. Že si. Vedľa mňa. Že vidím tvoj úsmev. Počujem tvoj hlas. Že neodpovedám. Aby si sa opäť spýtala. Že cítim. Ako […]

Prisadla si. Zľahka, tak ako motyľ sadá na kvet. V hlbokých očiach ako na pokojnej hladine odrážal sa svet jej túžob a nádejí. Jemná a krehká, ako krídla vážky. Mala gaštanové vlasy, tvár bez makeupu, Tajomný úsmev, v licach malú jamku s nápisom neverím. Vôkol očí zo života vrásky. Tak detsky čistá, pritom žensky zrelá. Prisadla si, mne krv v tele vrela. Nuž […]

S horúčkou v srdci topia sa ľady, cez slzy tečú sťa horská riava. Obnažená, ako zem do prvej trávy, zime odolávaš. Odložená. S horúčkou v srdci začiatkom jari, cez slzy bolesť pláva. Porazená? Zakvitneš, ako lúky po chotári. Vstávaš. Nie si na kolenách. S horúčkou v srdci zaceliš rany. Dnes smútok silu ti dáva prekonať pády. Žiť, opäť objavená, novo […]

Povedz mi, čo je to láska? A akú má vlastne chuť? Je to prameň čistej vody, čo smädom neda zahynúť? Je to v tvári vráska? A koľko trvá hodin? Je vari vánkom v sparnom lete? A dá sa vôbec zabudnúť? Je to sen? Výplod? Blud? Nádherne krásna predstava? smiech, radosť, plač či obava? Je ťažké ju v svete postretnúť? Dá sa s ňou lietať navzdor zemskej tiaži? Je pravda, […]

Tak drž ma, nech spomalí sa čas, v súznení sladkých stonov. Objím a tíško mlč, s Tebou viem, kde mám domov. Buď prameňom, buď vetrom. Zemou, kde nájdem pevný krok, slnečnou žiarou z neba. Tak drž ma, nech rastiem vedľa Teba. Tak drž ma, v morských vlnách buď mi prístavom. Útočiskom, keď v búrkach duní hrom. Tak drž ma, nepotrebné sú všetky slová. Len pri Tebe sa […]

Píšem Vám list mladá pani. Kazdy deň z rána, na svitaní, slovíčka skladám, hrám sa s pismenkami. Pre vás, o smútku prazdnych dní. O vás, o láske a živote, o vašej nehe a dobrote. Píšem Vám list mladá pani. Kazdy deň z rána, na svitaní, že Vás hľadám, v túžbe, byť chvíľu s Vami. Pre vás, akoby dnešok mal byť posledný. O Vás, o čarozvláštnej náhode, že […]

Silnejšie než dunenie hromov než hučanie dravých riek než výkriky vlastných výčitiek Znie hrobové ticho nevyslovených slov

Prepáč. Aj dnes mal som živý sen. Sen o sne. Že spal som a ty si sa mi snivala. Že boli sme. Áno. Aj tam pri tom strome, kde ochutnal som tvoje pery. Na vŕšku s krížom a celé mesto pod nami. Hľadel som a ty si sa dívala. Jemná bezbranná. Bezchybná. Kráčal som prstami chodnikom známym, úzkym, k vrcholom bielej blúzky, niekam na kúsok od raja. (Tuším som vyslovil tvoje […]

Pamätám. V tom prvom a jedinom objatí ukryl som sa ti vo vlasoch. Mlčala si mi do duše. Z obavy, aby som sa ti celý nevyzradil, privrel som oči. Odvtedy ťa nosím na perách. Nevyslovenú.

Ak raz (NE)napíšem báseň Že (NE)hľadám ťa v písmenách, po tebe (NE)pátram v slovách. Že (NE)ukladám si ťa po vetách, v zložito (NE)jasných súvetiach. Tak Potom ju (NE)pošlem jesenným vetrom (NE)zabalenú v liste. S jedinou otázkou. Či (NE)skoro je na lásku ? P.S. A (NE)budem si priať, aby ten list (NE)prišiel.

Vlečie sa, plazí, ako ranný opar v zubatom slnku jesene. Chvíľa. (Keď čakám na tvoj obraz v kalužiach…) V zápätí mizne s dupotom divých koní v mojom srdci. Chvíľa. (Keď ťa zazriem a dážď ťa rozbije na kúsky…) Večná, vo svojom vlastnom kroku. Ako čas. Chvíľa. (Kým zodvihneš pohľad od zeme…) Chvíľa, keď konečne ti vidím do očí… A spolu […]

Poď. Budeme si písať. V hádankach. Pošleš mi pismeno. Skúsim nájsť emotikon. Napíšeš k nemu slovo. Spolu dopíšeme vetu. Poď. Budeme si čítať. V odpovediach. Príbehy v príbehu. (Čo na tom, že „Ľúbim“ tam bude mnohokrát.) Večer sa vrátime o tisíc životov späť. Na začiatok. A znova sa rozprávať ako (staro)noví ľudia. Písmená budú mať hlasy, z […]

… Zahryzol do jej hrdla. Od rozkoše, zlosti aj trocha nenávisti. Otvorila dvere od miest, odkiaľ niet úniku. Zúrivo a šťastne vyryla meno nechtami do kože na jeho chrbát. „Darebák.“ A odovzdala kľúče od seba. Udýchaný jej pozrel do očí. „Potvora.“ Len zarosené okná a prázdne parkovisko bolo svedkom zrodu ICH lásky. Po najbližšiu križovatku. […]

Oni. Sedela pri ňom pokojne a ticho. Práve sa večer ponáhľal do noci, nebo so slnkom si to rozdávali v boji a zore boli plné ich krvi. Milovala západy slnka, rovnako ako milovala rosu z rána, šuchotanie jesenných listov či vŕzganie snehu pod nohami. No západy mali vyhradené miesto. Hľadela na obzor akoby to bolo prvy krát. „Definuj mi lásku. Ako ju mám chápať? “ […]

Ďalšie ráno. Aj dnes, tak ako zvyčajne začnem deň kávou v kaviarni na rohu ulice. Zo zvyku kývnem na pozdrav spolku prázdnych duší. Neznáme mená, životy, nepritomné pohľady. Dymom z cigarety kreslim kruhy. Vieš. Ako tie v obilí. Tajomné. V nich odkaz, čo nemôžeš chápať. „Stretnem. Raz ťa stretnem. Tak naozaj. Možno v stredu alebo budúcu jeseň. Tá dnešná ešte […]